Drahí bratia a sestry! Často počúvame slová: „Nemám čas, nemám čas“ – takto sa vyhovárajú mnohí ľudia. Niektorí k tomu aj pridávajú: „Keby mal deň aspoň o hodinu viac, nie 24, ale 25 hodín.“ Takéto volania unáhlených ľudí zaznievali a stále viac a viac zaznievajú a sú akousi výčitkou Pánu Bohu, že nám nedáva dostatok času pre náš život, na všetko to, čo potrebujeme.

Dovolím si možno trošku nadnesene uviesť, že akoby Pán Boh napokon vypočul volanie dnešných uponáhľaných ľudí... Zvláštnym spôsobom, cez pandémiu coronavírusu, ktorú dovolil, môžeme znova vidieť, že Jeho cesty, (Božie) cesty, nie sú ľudskými cestami, – ako hovorí žalmista. Táto ťažká situácia nám mnohým vytvára priestor na spomalenie nášho života, ponúka nám dostatok času, aby sme spomalili svoje nezdravé životné tempo, aby sme mali čas nielen na veci materiálne, ale aj na duchovné, aby sme mali čas jeden na druhého v rodinách, aby sme boli viac všímaví voči starším ľuďom a pomohli im ako sa dá a tiež, aby sme mali čas aj na komunikáciu s Pánom Bohom.

Veď neustále naháňanie sa za prácou, za ziskom, celosvetovo sledovanie neustáleho zvyšovania HDP sa stalo priam modlou pre dnešné ľudstvo. Táto modla si však vyžadovala nemalé obety. Drancovali sme prírodu, znečisťovali životné prostredie, najmä vodu a pôdu. Vo vidine zisku sme vyrubovali lesy, a tým sme ochudobňovali životné prostredie o čistý vzduch. Z mnohých strán sme počúvali konštatovanie: „Akosi rýchlo beží ten čas, oveľa rýchlejšie, než za našich mladých čias.“

Priznám sa, aj ja sám som to takto vnímal, lebo keď sme pracovali na poli a chovali sme doma, ako bolo vtedy vo zvyku, nejaké hospodárske zvieratá i domácu hydinu a práce bolo dosť, predsa bol čas aj na stretanie sa v rodine, i so susedmi. Ľudia vzájomne komunikovali nielen cestou do práce, či do chrámu a späť, ale pamätám sa najmä na večerné stretávania na lavičkách, na priedomí domov, kde sa ľudia delili so svojimi každodennými starosťami i radosťami. Vtedy ten čas venovaný druhým nikomu nechýbal, naopak, bol časom osvieženia a radosti. Vtedy som nepočul sťažnosti na nedostatok času. Čo sa nestihlo jeden deň, urobilo sa na ďalší. Nechcem, aby toto moje uvažovanie vyznelo nejako nostalgicky, pretože samozrejme, dnes je už iný spôsob života, ale naozaj stojí za zamyslenie, či nepotrebujeme spomaliť a konať viac uvážene a zodpovedne.

Veru dnes akosi rýchlo beží ten čas. Skutočne, dnes uteká čas rýchlejšie, než pred niekoľkými desiatkami rokov? Nie, nie je to pravda. Pravda je iná. To my ľudia sme zmenili svoj životný rytmus, to my sa ponáhľame z práce do práce, z akcie do akcie, z jedného miesta na druhé. To mi ľudia sme si zvolili také šialené tempo života, že na nič nemáme čas...

Preto využime tento čas na prehodnotenie nášho terajšieho spôsobu života. Teraz máme čas zastaviť sa a premýšľať, či je skutočne potrebné takto sa ponáhľať. Teraz máme čas objaviť zmysel svojho života. Položme si základnú otázku: Prečo žijeme? Čo chceme vo svojom živote získať, kde to chceme dotiahnuť?
Veru, „Čo osoží človeku, keby aj celý svet získal a svojej duši by uškodil? Lebo za čo vymení človek svoju dušu?“ Som presvedčený, že nik z nás nevie nájsť také hodnoty, za ktoré by vymenil nesmrteľnú dušu. Lebo všetky pozemské dobrá sú pominuteľné, ale duša človeka je nepominuteľná, je večná.

Drahí bratia a sestry! Tento čas pandémie koronavírusu nám môže poslúžiť na poľudštenie nás samých. Dobre ho využime. A modlime sa najmä za tých, ktorí sú v tomto čase maximálne vyťažení, lebo sa nevieme zaobísť bez ich služieb. Či sú to lekári, celý zdravotnícky personál, predavačky v potravinách, lekárnici, ale aj politici a ostatní, ktorí nám v tomto čase slúžia bez oddychu.

Modlime sa, aby ich Pán Boh posilnil, dal im pevné zdravie a odolnosť, aby po skončení tejto mimoriadnej situácie si aj oni mohli oddýchnuť a našli si čas na svoju rodinu, i na vzájomnú ľudskú komunikáciu.

Drahí bratia a sestry! Nesťažujme sa viac na nedostatok času, lebo Pán Boh ho dáva každému dosť, len ho múdro, zmysluplne a nesebecky využívajme.

Chceme Ti, Pane, poďakovať za tento čas, ktorý nám dávaš. Ďakujeme Ti za hodiny, dni a roky nášho života. Nauč nás dobre ich využívať a konať tak, aby sme raz došli k večnému cieľu, do Otcovho domu.

Zo srdca Vám všetkým udeľujem archijerejské požehnanie.

Ján Babjak SJ, prešovský arcibiskup metropolita