V srdci temnoty stalinistických gulagov našiel Levko Dohovič svoju silu k hudbe. Známy ukrajinský dirigent, odhodlaný bojovník za umenie a slobodu, zažil nekonečné utrpenie ešte ako mladý politický väzeň.

Dohovičova cesta začala v podstate už v jeho mladistvých rokoch, keď bol odsúdený na smrť za šírenie letákov s odvážnymi nápismi proti komunizmu. Jeho mladý vek však zasiahol do výkonu rozsudku, ktorý namiesto smrti zmenili na desaťročný trest v gulagu. Tam, v krutých podmienkach, sa stretol s ďalšími umelcami – vynikajúcimi dirigentmi a riaditeľmi divadiel, ktorí boli tiež politickými väzňami.

Pred takmer 70 rokmi sa odohral zlom v jeho živote, keď dirigoval svoj prvý koncert v samotnom srdci gulagu. Táto udalosť znamenala nie len prežitie, ale aj prebudenie jeho umeleckého poslania. Po Stalinovej smrti sa konečne dostal na slobodu.

Spolu so svojou rodinou sa presťahoval do Československa, kde začal budovať svoju hudobnú kariéru. Ako syn farára, zakladal spevácke zbory v Prahe, Prešove a Košiciach. Jeho hudobná vášeň a talent viedli k rozvoju ukrajinskej hudby v novom prostredí.

Dirigent Dohovič sa stal súčasťou Ukrajinského národného zboru v Prahe, Podduklianského zboru a Ukrajinského národného zboru Karpaty. Jeho umelecké vizie a vedenie priniesli nový život týmto zborom.

Základy hudby získal už v Molotovsku od sólistu Ľvovskej opery, Stepana Čorneňkyja, ktorý pôsobil aj v slávnej La Scale. Jeho ďalším učiteľom sa stal Leonid Iščenko, hlavný dirigent Operného orchestra v Odesse, ktorého komunisti neprávom uväznili na dvadsaťpäť rokov.

Dohovičova hudobná odysea je príbehom silnej vôle prežiť, lásky k umeniu a odhodlania prinášať krásu do sveta napriek najtemnejším okamihom. Dodnes diriguje so zanietením, pretože v hudbe nachádza silu, ktorá mu pomohla prekonať temné chvíle a oživiť svoju slobodu. Levko Dohovič je príkladom toho, že umenie môže pretrvať aj najťažšie skúšky a rásť aj v najnehostinnejších prostrediach.