Vo veku 63 rokov zomrel dňa 25. mája akademický maliar, zaslúžilý umelec Ukrajiny a spisovateľ ukrajinského pôvodu, ktorý žil, pracoval a tvoril v Prešove. Maľbu na Katedre výtvarnej výchovy a umenia Filozofickej fakulty (FF) Prešovskej univerzity (PU) v Prešove vyučoval viac ako 17 rokov.
So Slovenskom, s Prešovom bol Prokip Kolisnyk spojený vyše štyridsať rokov. „Mal tu rodinu, priateľov, študentov na Prešovskej univerzite. Ale nikdy, nikdy nezabúdal na miesta odkiaľ prišiel. Aby si aj jeho v ďaleko-blízkej ukrajinskej rodnej Potašni ľudia pripomínali a pamätali, podaroval im múzeum, ktoré skoncipoval a s pomocou spriaznených duší takmer vlastnoručne dal dokopy,“ spomína Vladislav Grešlík, riaditeľ Inštitútu hudobného a výtvarného umenia FF PU, na ktorom Kolisnyk pôsobil v rokoch 1999 – 2016.
S obrazmi Prokipa Kolisnyka sme sa mohli stretnúť na mnohých výstavách na Slovensku i v zahraničí, ako napríklad Kanada, Nemecko, Francúzsko, Rumunsko, Spojené štáty, Švajčiarsko a mnohé iné. Jeho diela boli vystavované samozrejme aj v Univerzitnej knižnici (UK) PU, kde vždy nachádzal pochopenie a podporu. Pri príležitosti jeho jubilea v roku 2018 pripravila UK PU výstavu, na ktorej bol predstavený aj dokumentárny film Prešovčanky Rebeky Uličnej s názvom Napätie Prokipa Kolisnyka.

Prokip Kolisnyk Autoportrét

Prokip Kolisnyk Genesis

„Hoci Prokip tvoril pre ľudí, vždy sa snažil uchopiť a zhmotniť niečo, čo človeka presahuje. Dokonca aj v takom na prvý pohľad praobyčajnom zátiší alebo krajine. Nehovoriac o biblických motívoch a podobenstvách, mýtoch a legendách, ku ktorým sa neustále vracal. Návraty však chápal „ako filozofickú koncepciu a nie ako nostalgický akt“. Preto aj niektoré svoje diela výstavy zvykol tak pomenúvať,“ približuje Grešlík. „Jeden z jeho obrazov sa nazýva Aj mňa pohltí tma (1993). Stalo sa. Obrazy Prokipa Kolisnyka, obrazy svetla a sveta však nikam neodišli. Sú s nami, sú v nás,“ uzatvára riaditeľ Grešlík.
Prokip Kolisnyk získal za svoju tvorbu viaceré ocenenia na Slovensku i rodnej Ukrajine. V roku 2009 mu bola udelená cenu Národného zväzu umelcov Ukrajiny a stal sa zaslúžilým umelcom Ukrajiny. Spomenúť možno taktiež Zlatú medailu Akadémie umenia (1988), Cenu Národného zväzu umelcov Ukrajiny (1989) či Cenu Spolku ukrajinských spisovateľov Slovenska, ktorú získal v rokoch 2007 a 2018. Na svojom konte má aj Cenu rektora Prešovskej univerzity. (2005) či Cenu Filozofickej fakulty PU (2013).
Posledná rozlúčka s umelcom Prokipom Kolisnykom bude 28.5.2021 o 13:00 hod. v Dome smútku v Prešove.

Prokip Kolisnyk Človek a Kríž

Prokip Kolisnyk Symbol (Potasna)

Bibliografia
• Prokip Kolisnyk sa narodil 16. júla 1957 v obci Potašňa vo Vinnyckej oblasti Ukrajiny.
• 1976 – ukončil Odeské štátne umelecké učilište, odbor učiteľstvo kresby a maľba. (roky štúdia 1972 –1976)
• 1976 – pôsobil ako učiteľ na strednej škole v obci Kyrnasivka na Ukrajine.
• 1987 – s vyznamenaním a Zlatou medailou Akadémie umenia ukončil Kyjevský štátny umelecký inštitút (dnes Národná akadémia umenia a architektúry), odbor maľba s kvalifikáciou umelec-maliar a pedagóg. (roky štúdia 1981 – 1987, profesori V. I. Zabašta, O. M. Lopuchov)
• 1995 – absolvoval letnú akadémiu umenia v Salzburgu, Rakúsko. Zúčastnil sa iných umeleckých a vedeckých podujatí, plenérov, sympózií, konferencií, projektov... (Ukrajina, Rakúsko, Česko, Slovensko).
• 1999 – 2016 vyučoval maľbu na Katedre výtvarnej výchovy a umenia Prešovskej univerzity v Prešove (Slovensko).
• Autor a kurátor projektu „Potašňa – čarunka Podillja“, v rámci ktorého bolo zriadené Múzeum kultúry dediny a Galéria Prokopa Kolisnyka v Potašni na Ukrajine. V rokoch 2004 až 2013 tam boli uskutočnenérôzne kultúrne a umelecké podujatia: plenéry, výstavy, stretnutia, koncerty a iné. V roku 2013 bol projekt predstavený v Národnom múzeu Tarasa Ševčenka a roku 2010 v Národnom múzeu literatúry Ukrajiny v Kyjeve. V rámci projektu boli pripravené a publikované desiatky statí a prospektov a bola vydaná aj publikácia. Centrum kultúry v Potašni sa stalo živým strediskom výtvarnej kultúry kraja.
• Zomrel 25. mája 2021 v Prešove.

Zdroj: ts